Dej románu Zátišie číslo 6 sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov v bývalej NDR v tichej luxusnej štvrti vyvolených, / na míle vzdialených od toho, čo sa odohráva v uliciach NDR./ Rozalinda Polkowská, štyridsaťdvaročná historička, sa jedného dňa rozhodne nejsť viac do práce vo výskumnom ústave, kde takmer dve desaťročia strávila „bádaním“ dejín robotníckeho hnutia, a už nikdy nepoužívať svoj mozog za peniaze. Živí sa príležitostným prepisovaním textov na stroji a tak prijme ponuku starého človeka, náhodnej známosti z kaviarne, aby mu dvakrát do týždňa písala na diktát jeho pamäti. Ukáže sa, že onen človek, profesor Beerenbaum, je bývalý vplyvný komunistický funkcionár na univerzite, a Rozalinda začne s ním proti svojej vôli polemizovať. Autorka rozpráva v prvej osobe. Elegantne prenáša ťažisko deja z prítomnosti – z Beerenbaumovho pohrebu – do spomienok na rastúce napätie medzi ním a ňou, ktoré vyústi do otvorenej roztržky, keď sa Róza dozvie, že ten komu takto slúži, má na svedomí uväznenie jej dobrého známeho, uznávaného sinológa a japonistu. Po hádke dostane Beerenbaum infarkt a zomiera. Ale to je iba kostra diela. Niet tu dosť miesta na vykreslenie viacerých postáv z intelektuálneho i „krčmového“ prostredia knihy. Hoci je jej obsah neveselý, nesie múdre myšlienky a brilantné postrehy a je vlastne malou historiografiou istého obdobia jednej časti Nemecka, ale vlastne i celej strednej a východnej Európy. A predovšetkým je to kvalitné a čítavé literárne dielo.
