Kde bolo, tam bolo, tak začína každá pekná rozprávka, ibaže táto sa i skončila dobre vo vari najkrajšej hore, ktorá nemá páru v šírošírom okolí. Rástli v nej storočné smreky a jedlo, všade voňal mäkučký mach a vysoká tráva a od jari do neskorej jesene tu kvitli všakové neuveriteľne pestré kvety. Dolinou skackavo pretekal potôčik po samý okraj plný ľadovej vody. Sem-tam tu bola aj malá lúčinka, do ktorej od svitania až do súmraku svietilo slniečko, slovom - hotový raj na zemi.
A v ňom si pokojne vedľa seba žili všetky tatranské zvieratká, od tých najväčších až po drobný drobizg motkajúci sa v tráve...
