Môj život už nikdy nebude taký aký bol predtým......
Príliš dlho držal som v sebe bolesť. Ukrýval ju za slepou nádejou, že raz dozaista sama pominie. Príliš dlho pokúšal som temnotu a myslel si, že ju neskôr možno zmyť zo srdca ako zaschnutú krv zo svojich dlaní. V tomto domove smútku kľačím dnes pod krvavým krížom mojich predošlých rozhodnutí a prosím v tej najväčšej pokore Najvyššieho.O odpustenie, prijatie, lásku. O druhú šancu. Pýtam sa v beznádeji, kto za to všetko môže, že úsmev dieťaťa pominie rovnako ako rýchlo ako sa do srdca stihne vkradnúť červ pomätenosti a nahlodať ho zo všetkých strán?! Zostalo ticho Kto? Na koho zvaliť bremeno....
