Pre ľudí na Západe demokracia znamená „liberálnu demokraciu“, t. j. politický systém, ktorý sa vyznačuje nielen slobodnými a regulárnymi voľbami, ale aj právnym poriadkom, deľbou moci a ochranou základných slobôd prejavu, zhromažďovania sa, náboženstva a súkromného vlastníctva. Tento balík slobôd, ktorý možno označiť aj ako „ústavný liberalizmus“, nemá v skutočnosti nič do činenia s demokraciou, nie vždy išli ruka v ruke, dokonca ani na Západe. Koniec koncov, Adolf Hitler sa stal nemeckým kancelárom na základe slobodných volieb. Za posledné polstoročie demokracia a sloboda na Západe splynuli. No dnes oba prvky liberálnej demokracie, v západnom politickom systéme vzájomne prepletené, sa na celej zemeguli rozpadajú. Demokracia prekvitá, sloboda však nie. Na niektorých miestach, ako je Stredná Ázia, voľby vydláždili cestu diktatúram. V ďalších zhoršili konflikt medzi skupinami a vyvolali etnické napätie. Napríklad Juhoslávia aj Indonézia boli oveľa tolerantnejšie a sekulárnejšie, keď im vládli silní muži (Tito, respektíve Suharto), než sú dnes ako demokracie. A v mnohých nedemokratických režimoch by voľby situáciu veľmi nezlepšili. Vo svete, ktorý je čoraz demokratickejší, režimy, odolávajúce tomuto trendu, vytvárajú nefunkčné spoločnosti, ako napríklad v arabskom svete. Ich ľud pociťuje stratu slobody silnejšie ako kedykoľvek predtým, lebo pozná alternatívu.
