V posledných rokoch vo verejnom diskurze slovenskej spoločnosti silnejú hlasy upozorňujúce na krízu dôvery. Slovenská justícia, polícia či armáda majú jednu z najnižších dôveryhodností spomedzi krajín EÚ. Pozitívne na tom nie je ani vnímaná dôveryhodnosť národnej rady, vlády či politických strán, kde dosahujeme podpriemerné hodnoty v rámci EÚ. Popri nízkej dôvere v inštitúcie možno badať zmeny aj v dôvere medziľudskej. Mnohí autori označujú dnešnú dobu ako postfaktuálnu. Dôveryhodnosť odborných autorít z oblastí, ako zdravotníctvo, financie, politika, diplomacia či náboženstvo, je často spochybňovaná dezinformáciami a neoverenými konšpiračnými teóriami. Na druhej strane často vkladáme dôveru do rúk ľuďom ponúkajúcim príliš jednoduché riešenia na príliš zložité problémy. Pri hľadaní odpovede na otázku, ako dôveru v našej spoločnosti zvýšiť, sa vynára mnoho ďalších otázok, ktoré je nutné zodpovedať ako prvé. Ako je medziľudská a inštitucionálna dôvera formovaná? Prečo sú niektorí z nás dôverčivejší než ostatní? Aký je rozdiel medzi vnímanou dôveryhodnosťou druhej osoby, zámerom dôverovať jej a dôverujúcim správaním? Prečo máme tendenciu dôverovať nám podobným ľuďom a upodozrievať cudzincov? Čo sa deje so spoločnosťou, ak dlhodobo nedôveruje svojim lídrom a inštitúciám? Na tieto a mnohé ďalšie otázky hľadá odpovede autorský kolektív v siedmych kapitolách knihy s názvom Kríza dôvery: Teória a výskum.
